Rozhovor prináša inšpiratívny príbeh Laca Branického, slovenského cestovateľa, ktorý sa rozhodol zanechať prácu, sadnúť na bicykel a vydať sa na dobrodružstvo, naprieč najskôr Európou a neskôr Afrikou. Počas 9 mesiacov v sedle prešiel 21 krajín a viac než 23-tisíc kilometrov, od marockej Sahary až po Južnú Afriku.
Rozhovor zachytáva jeho osobnú cestu od prvotného nápadu a príprav, cez zdravotné aj technické výzvy, až po kultúrne strety a nezabudnuteľné stretnutia. O malárii, púštnych búrkach, byrokracii, ale aj o chvíľach, keď zostal len on, bicykel a nekonečný horizont.
Otvorene hovorí o tom, čo ho viedlo k takému rozhodnutiu, čo ho Afrika naučila a prečo je preňho cestovanie predovšetkým o slobode a pokore. Trvanie celej cesty v číslach asi hovorí tiež veľa. Laco prešiel 23 000 km za 279 dní cz 21 afrických krajín.
Ahojte, volám sa Laco Branický. Som obyčajný zvedavý človek s túlavými topánkami. Po tých rokoch by som sa snáď už aj mohol nazvať cyklocestovateľom. Momentále by sa dalo povedať, že som cestovateľ na voľnej nohe. Keďže asi 2 roky dozadu som dal výpoveď v práci a od tej doby som precestoval Európu a Afriku na bicykli.
Po precestovaní Európy s manželkou, som túžil po väčšom a dlhšom dobrodružstve. Rozhodoval som sa medzi Áziou a Afrikou. Vyšlo to tak, že som mohol odísť na jeseň 2024 a to bolo výhodnejšie ísť do tepla Afriky ako do zasnežených hôr strednej Ázie. Navyše pri cestovaní Európou sme doputovali v jednom momente až do Portugalska a ďalej do španielskej Tarify. To sa jednoducho pýtalo pokračovať ďalej na juh do Maroka, na Saharu a preskúmať kraje za ňou. Preto napokon Afrika vyhrala, tentokrát.
Dôvodov prečo až teraz by som asi mohol uviesť veľa. Ale tým hlavným bol asi komfort. Nie je to úplne jednoduché rozhodnutie nechať všetko plávať a odísť na 9 mesiacov preč. Človek má svoj komfort, zabehanú rutinu v práci a podobné výhovorky. Potom, keď už som sa aj odhodlal, prišiel Covid a podobné myšlienky na čas zamrzli. Teraz sa zbehla konštelácia viacerých faktorov.
Zoznámenie s Afrikou som si urobil ešte v marci 2024, asi pol roka pred cestou. Po návrate z okružnej jazdy po Európe som sa vybral na mesiac do Maroka. Samozrejme bicyklom. To bola taká prvá oťukávačka s Afrikou, púšťou Saharou a celkovo s pre mňa dovtedy pomerne exotickým prostredím. Čiže keď prišiel deň D a ja som sa ocitol v Afrike na začiatku mojej veľkej cesty, už som nebol úplne neskúsený. Maroko som poznal a tak som mal čas sa zabehať prvý mesiac.
Pre mňa sú v Afrike 2 srdcovky. Maroko a Namíbia. Asi to bude tým, že obe sú púštne krajiny, kde má človek dostatok voľného priestoru, nie je tam veľa ľudí a mne osobne púštna krajina veľmi sedí. Obe majú aj hory, ktoré púštnej krajine dodávajú tú správnu majestátnosť a rôznorodosť. Namíbia má navyše aj stále voľne žijúce africké zvieratá ako slony, levy, zebry alebo žirafy. Čiže putovanie púšťou v Namíbii je úplne iný zážitok.
Prvý a všeobecný problém boli víza. 21 krajín, z toho do 17-tich som potreboval víza. To je neuveriteľne veľa byrokracie a komplikíáda na n-tú. No najväčšie problémy boli asi zdravotné. Trikrát som dostal maláriu, raz som 10 dní marodil kvôli infekcii po zranení nohy. Toto boli asi najväčšie „survival“ aspekty celej cesty.
To, že mám maláriu, som prvýkrát pochopil, až keď ma zložili 40-tky horúčky. Následne som sa z nej asi 10 dní snažil dostať. Z toho prvé dva alebo tri dni boli ozaj ťažké. Rekord teplomeru bol asi 41,2 stupňov. Chvíľu som zvažoval, že zavolám domov „Mal som vás rád“. Potom ale konečne zaúčinkovali antimalariká. Pri malárii je totiž dôležité včas rozpoznať príznaky, ktoré sú dosť všeobecné. Zvýšená únava, bolesť svalov, postupne mierna horúčka. Proste veci, ktoré, ak si dlhodobo hladný a unavený a bajkuješ denne 100 km, asi ani neuvedomíš. Je ťažké poznať, či bol len ťažký deň a upieklo ma 40 stupňové slniečko, alebo lezie na mňa malária. No časom som sa naučil tieto príznaky rozoznávať a tak druhá a najmä tretia malária už boli len s veľmi ľahkým priebehom.
Asi to, že miestami sa v Afrike ozaj žije ešte pomaly v stredoveku. Aby sme sa rozumeli, v mestách civilizácia je. Cesty sú lepšie ako som čakal, signál tiež. Ale boli oblasti a dediny, kde pokiaľ by človek odstránil tých pár tlačítkových telefónov a dve motorky, tak nepoznať, či sa nachádza v 17-tom alebo 21. storočí. Žiadna elektrina. Voda iba z potoka. Veci sa robia ručne ako kedysi. Bolo zaujímavé sledovať úplne iný rytmus a štýl života. Na jednej strane Afrika vyzerá lepšie, ako sa nám môže javiť zo správ. Nie je to permanentná vojna gangov a hladomor. Ale tak akosi som čakal, že základné veci budú. U nás je to taká automatika a až v Afrike keď tieto základné civilizačné prvky zmiznú, si človek uvedomí, že má šťastie v akej časti sveta sa narodil. Bola to skúsenosť.
Veľa vecí. Piesok, skaly, hory, silný vietor a skrz to jedna veľmi slušná cesta :) Teda, ak sa bavíme o Sahare. Ale vážne. Púšť nie je taká opustená ako to ukazujú dobrodružné filmy. Za prvé, človek sa drží tej cesty. Po nej, hoci nie často, ale predsa raz za pol hodinu, prejde nejaké auto alebo kamión. Takže nehrozí také to filmové, stratím sa a budem naháňať fatamorgánu po dunách a potom umrem v dramatickom páde z najvyššej duny na smäd. Okrem toho sa tam moce aj pomerne veľa ľudí. Niekedy som nechápal odkiaľ a kam, ale neraz sa stalo, že zrazu uprostred ničoho kráčal chlapík. Navyše pri pobreží sa pomerne často objavujú rybárske chatrče. Ďalšia barlička záchrany sú telekomunikačné stožiare v pravidelných asi 10 kilometrových intervaloch pri ceste. Taký stožiar má vždy k sebe prilepenú chyžu a v nej žije správca. Raz za cca 100 km je mesto, dedina alebo aspoň pumpa na doplnenie vody. Na Západnej Sahare sú pomerne časté aj policajné checkpointy. No a napokon púšť nie je neobývaná. Žijú tam ťavy, rôzne jašterice, vtáky, hmyz. A na väčšine rozlohy rastú chudobné drevnaté nízke kríky a traviny. Takže je Sahara pomerne živé miesto.
Tých stúpaní zas tak veľa nebolo. Tým, že som sa držal relatívne blízko pobrežia, regulárne hory som prekonal asi len dva alebo trikrát. A aj to sa často obišlo bez poriadneho stúpania. Tie africké kopce sú skôr také naklonené náhorné plošiny. Že ideš 25 km do 2% hore, až sa chceš dobrovoľne napichnúť na prvý pevnejší kaktus, aby si ukončil to utrpenie. Alebo je to zvlnená harmonika hore dolu so stúpajúcou tendenciou. Vtedy hľadáš kaktus ešte intenzívnejšie. Ak sa aj občas pritrafil nejaký normálnejší kopec, nemal nijako pôsobivé parametre. Najkrajší a parametrami najťažší kopec bol asi Serra da Leba, v Angole, neďaleko mesta Lubango. Toto bol asi jediný kopec, ktorý spĺňal parametre poriadneho horského priesmyku a zároveň to bola radosť ísť pre epické scenérie všade naokolo.
Hraníc a víz som sa najviac bál, keď som sa chystal na cestu. Pre mňa je utrpenie aj vyplniť každý rok to isté tlačivo na zúčtovanie dane zamestnávateľom. A nie to žiadať o víza so všetkou tou byrokraciou s tým spojenou. No ak to zhodnotím spätne, tak to išlo omnoho ľahšie ako som sa obával. Dnes sú už našťastie skupiny a appky, kde cestovatelia sharuju aktuálne informácie. Takže som pomerne dobre vedel, aké víza, kde a ako mám vybaviť a čo k tomu potrebujem. No je to hlavybôľ a treba na to myslieť často N+2 krajiny dopredu a plánovať si veci. Rozhodne je to strata času, peňazí aj mentálnej energie. Zlatá Európska Únia.
Motivácia :) Z materiálnej stránky za mňa jednoznačne náradie a náhradné diely. Všetkého druhu. Pretože v Afrike zohnať čokoľvek je prakticky nemožné. Treba si zbaliť diely na zhruba 20 000 km. Čo sa môže zodrať a pokaziť, to si treba vziať náhradné. A k tomu prislúchajúce náradie. Ja by som neprežil bez poriadnej dávky náhradných špicov.
Na počasie som mal dosť šťastie a podľa mňa som mal veľmi dobré načasovanie. Vyštartoval som koncom septembra a tak som mal na púšti dolu v Maroku príjemných októbrových 22 stupňov. Potom som mal zimných 30 stupňov počas obdobia sucha v rovníkovej Afrike. Po prekročení rovníka vo februári som sa pomaly dostával do jesennej Angoly (na južnej pologule je jeseň v marci a apríli). A kým prišli dažde, bol som na púšti v Namíbii, kde zas až tak moc neprší. Prvá zima došla na mňa až a konci v Južnej Afrike, kedy asi dvakrát klesla teplota v noci mierne pod nulu. Cez deň bolo pohodových 15 stupňov. Takže som tým celým preplával viac menej v suchu a v príjemných teplotách. Až na pár dní cez 40 na rovníku a pár studených dní v Južnej Afrike som mal veľmi vyrovnané počasie.
Hlavne treba povedať, že môj plán cesty sa dosť radikálne upravil sám oproti pôvodnej verzii. Afrika totiž plánuje za teba a čokoľvek si vymyslíš a naplánuješ, Afrika ti vysvetlí, že to bude inak :) Pôvodne mala cesta merať len nejakých 18 000. Napokon to bolo o 3000 km viac, lebo som neplánovane z Namíbie nešiel priamo do Južnej Afriky, ale urobil som si zachádzku na ďaleký východ cez Botswanu, Zambiu a Zimbabwe až k Viktóriniim vodopádom. Až potom som sa opäť stočil na juh do Južnej Afriky.
Asi nijako zásadne. Tých alternatív, ak to chce človek prejsť celé, zas toľko nie je. Závisí potom už len od času a energie, kde si spraví nejakú zachádzku a podobne.
Jednoznačne Maroko a Namíbia. Dostať sa do Maroka je ľahké a relatívne lacné. Maroko má všetko. Mestá, architektúru, hory Atlasu, prírodu, púšť Saharu, roviny, rieky aj kopce. Kultúru, skvelé jedlo a veľmi príjemných ľudí. Krásne asfaltové cesty aj horské masakre na MTB. Celý mesiac je tam čo robiť, každý si nájde svoje a krajina sa nezunuje. Ako druhú odporúčam Namíbiu. Podobne ako Maroko. Sú tam hory, púšte, prírodné parky so safari, morské pobrežie. Okrem vody je tam všetko. Ťahákom sú hlavne divoké zvieratá. Obe krajiny sú také akurát na mesiac. Len škoda, že tá Namíbia je trochu viac od ruky.
Priznám sa rovno, že ja nie som gastro turista. Držím sa skôr klasík, čo v Afrike väčšinu času znamenalo jesť tak, aby som na druhý deň v kríku nestonal jak východonemecká guliarka pri vrhu nákladu. Takže na gastro špeciality som sa nesústredil. Ak by som mal však predsa len dačo vypichnúť, tak byvolý burger, ktorý mi spravil jeden chlapík v Zimbabwe. Nešlo ani tak o to mäso. Skôr to on vedel tak dokonale pripraviť. A nikdy nesklame ani marocký tajin. Inak africká kuchyňa je najmä ryža, banány, maniokové a kukuričné kaše, instantné rezance a občas sa podarí aj kura (občas aj bez kostí). Takže do Afriky sa za gastro zážitkami veľmi neoplatí chodiť.
Áno aj nie. Na jednej strane môj bajk držal až prekvapivo dobre. 23 000 km a neriešil som nič. Ani len doladenie prehadzovačky, či výmenu kazety. Len som poctivo raz za 5000 km vymenil reťaz a nič iné som neservisoval. Sám som bol prekvapený, aký pevný bajk to je. Na druhej strane som mal konštantný problém so špicami. Toto bola jediná vec, ktorá furt otravovala život. Pukalo to jedna radosť. Spočiatku to pre mňa bol veľký stres a pomaly konečná. Zachránil ma lokálny mechanik v montérkach v meste Tiznit, ktorý ani nemal dielňu na bicykle. Vyrábal surfy. Ten mi vyplietol koleso nanovo na kolene v garáži, ešte pred prechodom Sahary. To potom vydržalo až do Ghany. Dovtedy som sa naučil opravovať špice vo vlastnej réžii, zohnal som si náradie a náhradné špice a druhú polku cesty som proste raz za 1000 km látal jeden či dva prasknuté špice až do konca. Naposledy ešte v Srbsku, už na ceste domov z Istanbulu. Ale to už pre mňa bol taký rutinný servisný úkon.
Top 3 áno Maroko – skvelé cesty, jedlo, ľudia, mestá, hory, Sahara. Namíbia – púšť Namib, wildlife, samota Guinea Bissau – malá kompaktná krajina, dá sa vybaviť za 10 dní, milí ľudia, krásna džungla, ale je vhodnejšie plnoformátové mtb. Top 3 nie Nigéria – preľudnené, nie úplne bezpečné, pre ľudí je beloch len chodiace ATM Ghana – asi najhorší šoféri a na mojej trase pri pobreží nič zaujímavé na videnie Siera Leone – nuda, rovnaká nemastná neslaná bush/džungla celý čas, žiadne použiteľné jedlo v obchodoch
Vyberám z tých, kde som spal na divoko. Najhoršie bolo v Siera Leone, v opustenom dome neďaleko Freetownu. Kde ma v noci a nad ránom vyrušil a dosť intenzívne otravoval dáky miestny pobuda. Nevedel som čoho všetkého je schopný, ale intenzívne pýtal peniaze. Najlepšie – tých bolo :) No asi dokonalé tichá, tmy a mliečne dráhy v Namíbii so zvukmi divočiny v noci.
Najviac asi 340 km v Taliansku cestou na trajekt do Maroka. Ale to bolo vzopätie, ktoré sa už v Afrike neopakovalo. V Afrike som raz potiahol asi 220 km v Kongu. No štandard bol tak 100- 150 km denne. Tých 150 km sa dalo spraviť celkom komfortne, ak dobre fúklo. Viac už bol problém. Dni boli krátke.
Ani nie. Za prvé kolečko sa nedá urobiť, lebo v ceste zavadzá Etiópia a Južný Sudán, kde nie sú úplne vysporiadaní sami zo sebou, mastia sa a nedá sa tam ísť bajkom. Takže by som tak či tak musel brať lietadlo a to by už stratilo ten efekt kolečka. Jasné, mohol som ešte potiahnuť a pridať pár východných krajín. Ale nebol už ani čas, ani peniaze a ani nálada. Afrika je celkom survival a proste sa mi do toho už nechcelo. One time next time. Tentokrát mi 9 mesiacov stačilo.
Príhoda, ktorá s Afrikou až tak nesúvisí a stať sa mohla hocikde, ale bola to haluz. V meste Livingstone v Zambii pri Victoria Falls som sa na hostely spoznal s Mikom. Angličanom, ktorý cestoval po Afrike (bez bicykla). Išli sme spolu pozrieť na vodopády a na spiatočnej ceste sa Mike rozhodol, že chce kávu. A vraj najlepšiu robia v jednom konkrétnom hoteli. Tak sme tam prišli a zistili sme, že ide o dosť luxusný hotel. Zahrali sme to na hostí. Mike ako rodený Angličan a ešte k tomu učiteľ Angličtiny mal úplnú BBC Angličtinu, takže to zahral na snoba. Od brány nás odviezli golfovým vozíkom do reštaurácie. Tam sme si dali pár pív a tú jednu kávu. Všetko by to bolo fajn, keby to nebol hotel, kde noc stála 800 Eur a malé pivo asi 10. Keď prišiel čas na platenie, Mike to s pokojom Angličana zahral opäť na hosťa a celý účet napísal na izbu číslo 55. Na odchode nám ešte pristavili golfový vozík a odviezli nás k bráne, cestou s vyhliadkou na zebry a slony. Proste haluz, ktorú nečakáš, že sa ti stane, keď ideš len pozrieť vodopády.
Pre mňa ako človeka z európskeho mesta asi to jedenie všetkého, čo sa hýbe. Pri kotlíku opica, krokodíl s polo odseknutou hlavou. Alebo sme inokedy s mojim hostiteľom pitvali nejakú prerastenú ondatru, opekali a oškrabávali srsť nad ohňom, balili do listov a piekli na ohni. Proste end to end proces, na ktorý sme u nás neni úplne zvyknutí.
Asi bolo. Ale nevedomosť je silná zbraň :) Každopádne treba dodržiavať isté pravidlá typu nepohybovať sa v noci po vonku, vyhýbať sa slumom, preplneným trhoviskám a podobne. Sú isté oblasti istých krajín, kam sa nechodí. Vtedy je to riziko podľa mňa manažovatelné. To sú také bežné pravidlá. Ale v zmysle, že by sa dedinou prehnali tri pickupy s ozbrojencami a vzali otrokov ako vo filme Krvavý diamant, toho sa obávať ako bežní turista nemusí človek.
Drvivá väčšina pív je niekde na úrovni Kozel 10. Vypiješ, ak je teplo a si na bajku, ale zážitok nečakaj. Pil som prevažne domáce pivá. Vždy pijem domáce pivá. Nečapuje sa však, všetko sú to fľašky. Cena je podobná ako u nás. Dokonca vzhľadom na absenciu výberu skôr vyššia. Veľmi solídne boli pivá na juhu, namíbijský Windhoek alebo juhoafrický Black Label.
Sú dva rozdielne aspekty. Jedlo a technika. Jedlo pri 9 mesačnej ceste nemôžeš odfláknuť bagetami na pumpe, ako keď ideš na 2 týždne. Ani predimenzovať reštauráciami, lebo to ide do budgetu. Na krátkom výlete sa prestravuješ hocijako. Ale na takej dlhej ceste musíš jesť výdatne a lacno. Takže si treba väčšinu času variť. Druhý aspekt je technický – opotrebovávanie. Všetkého, nie len bicykla, ale aj karimatky, spacáku, stanu a podobne. Treba s tým počítať lebo tieto veci v Afrike nezoženieš. Takže je ideálne vziať si všetko nové.
Mal som gravel :) Ale inak z 21 000 km v Afrike som len asi 600 km išiel mimo asfalt. A aj to urobila túto štatistiku svojimi 350 km offroadu Namíbia. Takže prejsť sa to dá v pohode aj na cestnom bicykli s trochou plánovania.
Sleduj jeho web www.cyklocesty.sk a Instagram.