Karol Woltemar precestoval svet za takmer 3,5 roka na bicykli

Rozhovor prináša inšpiratívny príbeh Karola Woltemara, slovenského podnikateľa, ktorý rád cestuje a bicykluje a v rokoch 2013 až 2016 precestoval na bicykli svet. Spolu s touto cestou na cestách strávil viac ako 6,5 roka nielen na bicykli. Na bicykli prešiel 66 509 km, navštívil 62 krajín a strávil 1231 dní na ceste a prešiel cez všetky kontinenty okrem Antarktídy. Zachytáva všetko od prvotného nápadu, prípravu a následne dobrodružstvo na ceste, či rôzne zaujímavosti, zdravotné výzvy, kultúrne strety alebo stretnutia. Prečítaj si o cestovaní bez podpory za vlastné na bicykli.

Povedz čitateľom niečo o sebe?

Volám sa Karol a som z Bratislavy, kde bývam. Mám rodinu, podnikám, som hobby cyklistika a rád cestujem. V posledných rokoch sa viac venujem rodine a práci, popri tom sa snažím aktívne športovať nielen na bicykli. Kedysi som cestoval viac a poviem niečo o mojej ceste okolo sveta. Dnes k realite čo žijem, už trochu šialenému projektu. 

Prečo cesta okolo sveta a prečo tak dlho?

Je to trochu komplexnejšia téma, ale ak by som šiel na čas dá sa to za pár mesiacov spraviť. Povedzme na trase od východu na západ alebo naopak. Je to pekná výzva, ale nie je to cestovanie, skôr nejaký športový výkon. Také niečo som vtedy neplánoval, skôr sa zobrať a spoznať nejaký nový kontinent. Napríklad prvú som plánoval Ameriku z Aljašky do Patagónie, kde som nebol a je to obľúbená cyklo cestovateľská trasa. 

Pri prvých plánoch logistiky, vybavenia mi došlo, že vlastne kvôli ročnej ceste si teraz musím okrem zrušeniu väčšej časti príjmu preorganizovať množstvo vecí, zaobstarať množstvo výbavy a začal som trochu vo väčšom uvažovať, čo by bolo ideálne riešenie. Nakoniec z toho vyšla cesta 3-4 roky s cieľom dať povedzme 80 000 km, aby to nebolo len naháňanie kilometrov, ale aj poznávanie sveta a cestovanie. To bola nejaká myšlienka, čo by bolo možné zvládnuť v mojich aktuálnych podmienkach a tak som sa od roku 2010 pustil postupne do jej realizácie.

A na bicykli? Nebolo by to jednoduchšie stopom alebo inými prostriedkami?

Neviem či by som vydržal 3-4 roky nebicyklovať, ale ale mojej nohe, s ktorou som podstúpil vcelku ťažkú operáciu dvojitej zlomeniny stehna na lyžovačke v Dolomitoch by to veľmi nepomohlo. Tá noha jednoducho rýchlo atrofuje a je lepšie pre mňa, ak som v pohybe a svaly pracujú. Zároveň cyklistika je pre mňa skvelý šport, ktorý sa efektívne dá kombinovať aj s cestovaním. 

Ak chcem spoznať nejaké miesto, zostanem tam dlhšie a prejdem si to kompletne. Ide o pomalý spôsob cestovania, kde človek neprejde cez krajinu rýchlosťou ako v aute, autobuse alebo na stope v kamióne, ale vie si ak niečo vidí kedykoľvek zastaviť, odbočiť a krajinu iným spôsobom zažiť. Samozrejme aj na tejto ceste som šiel loďou, lietadlom, stopom, autobusom, kamiónom, rikšou a inými spôsobmi, ktoré v danú situáciu boli najvhodnejšie. 

Napríklad som zložil bicykel v meste Trabzon a išli sme s manželkou na stop po východnom Turecku a potom som pokračoval po pevnine smer Irán. Samozrejme pre necyklistu je to možno náročné dať 2-3 tisíc kilometrov mesačne častokrát aj cez kopce. Na ceste som nastúpal 465 000 m výškových, teda nevolil som ani najkratšiu a ani najjednoduchšiu trasu, ale išiel som tam, čo ma zaujímalo.

Pamätáš si svoj prvý cyklovýlet a kedy si začal s cestovaním na bicykli?

Cestovať na bicykli som začal v roku 2002. Prvé výlety som absolvoval v okolí Bratislavy. Prvý väčší cyklo turistický zážitok bola cesta do Bulharska k Čiernemu moru a späť. To bolo také prvé naozaj dobrodružstvo, že spím kdekoľvek, jem čo príde a plánom je nejaký zaujímavý okruh miest a lokalít, ktoré ma zaujímajú a nikdy som tam nebol. Vtedy to bolo také kratšie 30 dňové dobrodružstvo, ale veľmi ma to chytilo, takže podobných výletov, ciest po Európe postupne pribúdalo. Nakoniec sme boli bicyklovať aj v Turecku v roku 2010, ktoré ma tiež ako krajina vtedy zaujalo či už odlišnou kultúrou, pohostinnosťou a veľmi milými ľuďmi. 

Čo ti dáva cestovanie?

Pre mňa je to objavovanie sveta, ľudí, kultúr mimo to čo poznáme. Je to o slobode rozhodnutí, poznávaní niečoho nového a rozširovaní obzorov. Sú tp zážitky vryté vnútri, kde 1x je lepšie zažiť na vlastnej koži ako 100x vidieť na internete či čítať o tom v knihe. Je to realita sveta na vlastnej koži, nie cez vymyslené alebo upravené príbehy cez oči iných. Z bicykla to je navyše veľmi blízko a umožňuje to veľmi blízky kontakt s krajinou skrz to, že je to pomalší spôsob cestovania.

Čo bol ten moment, keď si si povedal, že ideš do toho?

Keď som si uvedomil, že keď to neprecestujem teraz bez detí, hypotéky a záväzkov, tak to môžem opäť riešiť až o 20-30 rokov, čo už nemusí byť vôbec alebo vcelku neskoro na takéto niečo, hlavne v takej intenzite a náročnosti. Ani pre mňa vo vcelku fajn kondícii nebolo jednoduché prejsť cez horské sedlo v nadmorskej výške takmer 4900 m.

Mal si predtým skúsenosti s dlhými cestami?

Veľmi nie. Ak išlo o cestovanie na bicykli, tak som absolvoval maximálne 30 dňové krátke výlety, takže príprava na niekoľko ročnú cestu bola celkom teoretická a celé to tým pádom bola jedna veľká výzva. No taký je asi celý život.

Ktorá krajina ťa najviac prekvapila?

No bolo tých krajín viac, ale Čína bola pre mňa úplne iný svet. Niektoré veci tam fungovali úplne inak ako u nás, či mal som pocit miestami, že to je šialené. Od husto obývaných miest, až po prenasledovanie políciou a zvyky ľudí. Každopádne každá krajina má čo ponúknuť a je zaujímavá.
Aká bola najkrajšia trasa, ktorú si prešiel?

Tak časť mojej expedície, ktorá viedla z Pekingu na Bali bol veľmi zaujímavý úsek, ale určite aj Nový Zéland, Severná a Južná Amerika ma veľmi oslovili. Asi sa nedá povedať, že toto je úplne naj, lebo všade bolo niečo jedinečné a špecifické, čo trase dávalo špeciálny pocit. No najviac ma uchvátili horské trasy v Južnej Amerike, ak ide o cyklo výzvu.

Existuje miesto, ktoré ťa vyslovene sklamalo?

No ísť na bicykli cez Turkmenistan. To je totálna katastrofa a totálny šok. Nakoniec nám išli tie krátke víza expirovať, zobrali sme autobus, ale to bolo asi dobré, lebo sme mali nehodu a niekoho prešli s autobusom na križovatke v aute, takže neviem či by sme to prežili tú cestu, ak ideme na bicykloch.

Ako vyzerá tvoj bežný deň na cestách?

Ak je deň, že idem na bicykli, tak ráno vstanem. Čas závisí aj od toho ako je svetlo, koľko plánujem byť na bicykli, či sa chcem niekde zastaviť, kde spím alebo ísť pozrieť večer okolie v mieste, kde budem. Ak spím niekde pri ceste, je potrebné vyraziť veľmi skoro, nech ma nikto nevidí, ak som v hoteli podľa toho či tam sú raňajky, ak u hosťa, tak ráno sa zdržím, lebo skôr pokecáme, aby to nebolo také, že zmizol o 5:00 a nič. Po budíku, raňajkách vybavím mail, zápisky, roztriedim fotky z karty, ak je čas, ak nie len pobalím a naložím veci na bicykel. Idem podľa plánu, ktorý som spravil deň predtým podľa počasia, únavy, víz a iných okolností. Tu začína dobrodružstvo, takže to sa vyvinie už podľa okolností, či niekoho stretnem, kde sa zastavím, kde obedujem a či vôbec dôjdem, kde som to naplánoval. Ak stihnem prísť skoro, čo sa pri krátkych 100 km dňoch dá aj niečo po obede, tak vtedy vybehnem v okolí ešte niečo pozrieť. Ak som unavený len zháňam jedlo, oddychujem a pripravujem plán na ďalší deň. Závisí aj od toho, kde spím.

Kde najčastejšie spíš na takej ceste?

V stane, niekde pri ceste, tak aby ma nikto nevidel alebo rôzne ubytovania (hostel, hotel, penzión), u rôznych ľudí, čo stretnem alebo u ľudí ce nejaké aplikácie Warmshowers vtedy fungoval alebo hocikde v stane. Občas s tým bol problém, lebo boli oblasti, kde sa buď nedalo spať ani vonku a miesta na to boli obsadené. V Yellowstone nemali miesto v kempe, ale chlapík ma pustil a spal som na karimatke v spacáku pri jazere, ale všetky veci s jedlom som si musel dať do kovového box proti medveďom. V neďalekom mestečku Jackson Hole sme zase skončili na dome u niekoho aj s kamošom z Kanady, čo sa ku mne na chvíľu pridal. Takže ani to s nie vždy na 100 % dá plánovať.

Ako riešiš jedlo a varenie?

Tak nosím so sebou nejaké jedlo, aby som pár dní vedel prežiť, ale cieľom cestovania je čo najviac ochutnávať to lokálne jedlo a nie jesť uvarené cestoviny s konzervou. Teda ak je možnosť ísť do lokálneho street food alebo reštaurácie, či dať si niečo z miestnych potravín, tak to skúšam. Samozrejme niekedy aj tie uvarené cestoviny sú fajn. Napríklad medzi také núdzové recepty, čo nesklamú patria cestoviny s grankom a olivovým olejom.

Čo robíš, keď prší alebo je zlé počasie?

Podľa toho koľko mám času a aké má plány. Ak sa inak nedá, tak som išiel aj do takého počasia, ale pár krát som jednoducho počkal 2-3 dní kým front prejde a trochu si oddýchol. Vyriešil prácu, fotky, zápisky, dal sa dokopy.

Aká trasa bola najnudnejšia?

V Austrálii som šiel 3 mesiace po východnom pobreží hore, dole vnútrozemím a potom z východu na západ do Perthu. Je tam časť trasy bez stromov Nullabor Plains a tam je vyše 1200 km úsek bez miest, kde je len niekoľko benzíniek raz za 120 km až 300 km. Takže takých niekoľko dní som šiel bez toho, aby som sa rozprával s niekým. To bola vcelku nuda a navyše som mal protivietor. Teda nič moč. Niektoré dni som tam šliapal od svitu do mrku 12 hodín a prešiel aj 250 km. Nebolo okrem pár pekných miest čo robiť. Takto slabo obývaný bol aj Južný ostrov Nového Zélandu.

Aký bicykel používaš, aký si mal na ceste a prečo?

Teraz jazdím primárne na cestnom bicykli. Na horský bicykel a do lesa z mojou nohou veľmi nemôžem. Keď som išiel na cestu v roku 2013 na výber nebolo toľko druhov bicyklov vhodných na takéto niečo ako dnes. Takže voľba padla na crossový bicykel, ktorý bol viac menej sponzorský, teda som veľmi nemal na výber. To bola možno chyba, lebo čas ukázal, že som potreboval omnoho kvalitnejšie kolesá a možno aj celý bicykel. To by mi cestu ak nie uľahčilo, určite zlepšilo zážitok. Dnes by som si vybral už na takéto niečo gravel

Ako si zvládal hranice, z mojich skúseností je to na ceste najväčšia otrava a strata času pri cestovaní?

Hranice a víza sú na takejto dlho vcelku drahá záležitosť. Zároveň zobrali veľa času, ktorý sa dal stráviť inak ako vybavovaním víz na mieste a čakaním na nich. Hranice vedia byť tiež stres. Na iránskej hranici som strávil tri dni a do Panamy sme sa ledva dostali, lebo tam bol chaos a bola len krátko otvorená a takmer sme zmeškali loď na ostrov, kde sme mali kúpené ubytovanie. Na víza do Turkmenistanu sme čakali 10 dní, bez toho aby sme vedeli či nám ich dajú a na koľko dní.

Aké teplotné výkyvy si zažil?

V podstate som to plánoval kompletne v teple, veď, kto by chcel jazdiť v snehu na bicykli, ale aj tak som sa nevyhol teplotným extrémom. Skôr bolo horúco ako chladno, teda niekde od -2 stupňov do 52 stupňov Celzia, ale tiež to nemusí byť teplota vzduchu, ale len to čo mi ukazovala navigácia. Najteplejšie bolo v lete v Austrálii a Severnej Amerike či na stredozápade USA, Mexiku alebo v krajinách strednej ameriky. Je to náročné bicyklovať v teplotných extrémoch a možno až zdravotne nebezpečné, takže som mal vtedy špeciálny režim od skorého rána som vyrážal a obed skôr prečkal niekde.

Čo vo výbave cyklo cestovateľa nesmie chýbať?

Bicykle, ale ak by išlo o niečo konkrétne, tak určite veci na opravu základných problémov na bicykli, duše alebo kvalitné cyklo nohavice s vložkou. Ak ide o cestovanie je fajn mať druhý pas, či využívať dočasné virtuálne karty na platenie.

Aké bolo najťažšie stúpanie a najkrajšie stúpanie na ceste?

Najťažšie stúpanie bolo pre mňa v oblasti pohoria Cordillera Blanca, kde by som sa určite raz chcel aj vrátiť a trochu lepšie si užiť cyklistiku v Južnej Amerike na poriadnom bicykli. Tam som stúpal až do 4827 m na sedlo. Samozrejme tých sediel tam bolo viac kým som tam prišiel od mora. Väčšina Južnej Ameriky pre mňa bola v kopcoch. Najkrajšie stúpania boli práve tu, ale ak by som mal spomenúť každý kontinent, tak ak ide o stúpania odporúčam v Číne určite východný Tibet, do Tibetu ma nepustili, v Severnej Amerike Colorado, Wyoming, Montana a iné.

Mal si aj technické problémy a ako si ich riešil?

Určite veľa. Hneď po štarte mi piliny v kolese spravili defekt, našťastie som na to včas došiel a pekne to vyčistil. Kolesá vydržali len prvých 5000 km, tak som potom vymenil za kvalitnejšie, čo vydržali 18000 km. Zlomila sa mi vidla, teda som jazdil dlhšie aj na pozváranej, či mal som nehodu, kde som menil takmer komplet všetko na bicykli. Nebolo toho málo, ale mal som aj také, že 28000 km bez defektu a be technický problémov.

Aká krajina je vhodná na mesačný cyklovýlet z tých, čo si prešiel?

Asi všetky okrem tých menších, ale ak by som chcel tento rok spraviť nejaké mesačné cesty niekam z tých krajín čo som navštívil, tak idem nejakú časť v USA ideálne v západnej časti Colorado smer Kanada alebo Južná Amerika, Chile, Peru a ak exotika tak Thajsko, Indonézia.

Najlepšie jedlá na ceste?

Je toho veľa, ale v Thajsku mi chutilo takmer všetko, ale hlavne rôzne kari, Som Tam šalát z papáje, v Indonézii Gado Gado.

Nejako by si teraz upravil plán cesty?

Plán môžeš mať, ale plány sa menia bolo hlavné krédo tejto cesty. Jednoducho čokoľvek čo som plánoval zmenili okolnosti, počasie alebo to bolo len niečo orientačné.Plán som mal pôvodné trochu lepší, ale práve tie okolnosti stvorili už reálnu trasu cesty.

Top krajiny ak ide o cyklocestovanie v tom najlepšom a najhoršom?

Úplne zaujímavá bola pre mňa Sumatra, Peru, Chile, ale ak ide o pohodu, tak USA, Kanada, Austrália a Nový Zéland, Maroko.  Tam si každý cyklista vie nájsť množsto skvelých miest, stretnúť skvelých ľudí a mať z toho aj veľký zážitok či objaviť ako fungujú nepoznané kultúry. Úplne najhoršie Turkmenistan. Krajine, kde na bicykli hlavný cieľ môže byť prežiť a nebyť zrazený. Jáva ostrov v Indonézii bola tiež vcelku náročná skrz dopravu v mestách, preľudnenie a smog.

Nejaký kultúrny extrém, ktorý si zažil?

V Číne, kde všetko funguje inak ako sme zvyknutí u nás v Európe a veľa vecí od stolovania, či fungovania spoločnosti ma šokovalo. Treba určite zažiť, ale zaujímavé bolo prespávať u lokálnych ľudí v Iráne, či Indii.

Najzbytočnejšia vec, ktorú si si zobral?

Ani neviem, ja som postupne posielal veci čo som nepoužíval domov alebo som ich niekomu daroval. Asi úplne zbytočné bola vec na opravu reťaze na multi kľúči a dáke ďalšie veci, čo som nepoužil.

Najťažší moment na ceste?

Asi po tom ako na mňa padla vlečka traktora v Iráne, tam som skončil v nemocnici, na súde, polícii a ešte celý dochrámaný. Následne som po vybavení predĺženia víz v Iráne bicykloval až do hlavného mesta Uzbekistanu len s jednou nohou, tá druhá bola chvíľku nepoužiteľná a zlepšovalo sa to len pomaly. Vtedy som bol, tak že či to nezabaliť, ale nakoniec som sa rozhodol pokračovať.

Najväčší strach, ktorý si zažil?

Keď nás s manželkou prepadli v Bogote a bili sme sa o foťáky, ktoré sme mali v taške, až keď neprišiel chlapík na motorke a gang rozohnal. Prípadne v Guatemale, kde sa strieľalo v meste celú noc alebo či ma nepohltí veľká búrka s bleskami na planine bez stromov v strede Kanady.

Zaujímavá príhoda?

Ako sme nevedeli nájsť v Jackon ubytko a nakoniec sme aj s kamošom z Kanady skončili na nejakej párty na dome a druhý deň sme splavovali Snake River s partiou čo nás na párty pozvala. Bola to zrazu po nejake cyklistike uprostred ničoho skvelá zmena. V Číne si nás zase každý fotil, ale nikto nám nerozumel. Prišlo mi to vcelku zábavné.

Stalo sa ti niečo, čo by si doma nikto neuveril?

Nikto mi neverí, že na mňa padla vlečka traktora, ale celkovo, že vyrazím na cestu okolo sveta. :)

Je cestovanie osamote náročné?

Určite áno, najhoršia bola časť v Austrálii kde som vyše týždňa s nikým nerozprával, ale ak je človek sám, tak sa z neho stáva taký trochu odľud. Po návrate mi trvalo si rok, dva zvyknúť zase a dostať sa do našej reality.

Ako bojuješ s krízami alebo stratou motivácie?

Nič speciálne na to nemám, rozhoduje pevná vôľa. Proste treba sa

Čo ťa cyklocestovanie naučilo o sebe?

Prekonávať samého seba, ale to naučí aj cyklistika alebo akýkoľvek vytrvalostný šport, ale cesta skôr to, že ak nejakú myšlinku mám, tak tvrdou prácou sa vieme prepracovať k jej realizácii. No cestovanie po svete ma naučilo veľa o tom ako ten svet funguje a aj v ňom, takže je to taký pre každého asi jedinečný vnútorný zážitok. Cesta ma naučila, kde mám limity a nebrať všetko tak vážne, lebo na ceste a vo svete môže ísť naozaj o život. Hlavne to bola doba, bez hypotéky, záväzkov, kde som žil život na ceste niekoľko rokov.

Ako si cestu financoval?

Našetril som si, vedel priebežne niečo málo pozarábať a ešte menej mi zopár ľudí kúpilo časť trasy, prispelo, ale to bol len zlomok.

Dá sa cestovať lacno?

Dá stopom, na bicykli, ak nelietaš, neplatíš nečakané výdavky za hotel, víza, výbavu alebo si občas nechceš dopriať, tak sa to dá povedzme aj omnoho lacnejšie.

Aké reakcie mávajú miestni ľudia?

Väčšinou je to pohoda, až kým človek nenarazí na nesprávnu oblasť, kde je vyššia kriminalita, nejaký konflikt, gangy alebo niečo nerobí štát. Najviac boli prekvapení v Číne, kde si nás stále niekto fotil a s nami sa niekto fotil.

Robil si aj niečo iné ako cestoval na bicykli?

Chodil stopom, bol na jachte, turistikoval (Cordillera Blanca, kde bolo pekné vybehnúť na Laguna 69, Himaláje, kde sme boli na Anapurna Base Camp a iné), autobus, vlakom (z Chennai do Dílí 2,5 dňa vlakom) a inými prostriedkami, hlavne ak som zastal niekde a chcel niečo vidieť v okolí.

Kam vedie tvoja ďalšia cesta?

Určite je na prvom mieste rodina, práca a šport. To je moja cesta, ale iné veľké cesty zatiaľ neplánujem.