Karol ako dieťa rád listoval v cestovateľských časopisoch. Dnes, v 32 rokoch, má za sebou tri roky bicyklovania naprieč 57 krajinami. Mladý slovenský podnikateľ a dobrodruh sa už o pár dní vráti zo svojej cesty okolo sveta. Karol Voltemár prešiel takmer 67 000 km, zničil 2 bicykle, 16 kolies a 17 reťazí.
Vždy som bol v fyzickej pohode a venoval som sa množstvu športov. V roku 2009 ma zbrzdila vážna nehoda na lyžovačke v Taliansku. Pol roka som nedokázal chodiť a ďalšie asi dva roky sa kosť na nohe dávala do poriadku. Môj hlavný cieľ bol vrátiť sa späť do aktívneho života. Venoval som sa rekonvalescencii, regenerácii a tréningu. V roku 2010 som aj vďaka tomu zvládol na bicykli vyše 2 600 km v Turecku. To mi dodalo najmä psychickú pohodu a povedal som si, že už je správny čas naplánovať niečo veľké. Napríklad cestu okolo sveta na bicykli, na ktorú som začal udržiavať tréningové tempo vyše 1 000 hodín ročne aj s rekonvalescenciou, ktorá pokračuje neustále.
Cestovanie znamená objavovať nepoznané a zároveň sa učiť o svete na vlastnej koži. Spoznávať ľudí, miesta, krajiny, mestá, prírodu, či len bežné zákutia, kde momentálne som.
Dorazil si do nejakej krajiny, a potom? Koľko si sa tam zdržal? Čítal si si? Spal si? Čo si robil? V krajinách som bol od 3 dní až po 4 mesiace, teda ako mi to vyšlo. Naplánoval som si, čo chcem vidieť, kam ísť a pokračoval som. Bicykloval som krajinou, niečo odfotil, niekde som nakúpil a večer riešil jedlo, ubytovanie. Občas som si doprial zopár dní voľno. Cestoval som aj bez bicykla, takže moje spôsoby prepravy boli aj pešo, turistika, stop, autobus, vlak alebo jachta. Posledné mesiace som sa snažil po večeroch pracovať, takže som hľadal ubytovanie, aby som stihol pripraviť prezentáciu, fotky a stíhal veci okolo firmy zastabilizovať pred príchodom.
Moc nie, snažím sa byť na rovnakej váhe. Extrémne som schudol po Indii, kde som mal problémy s nekvalitným jedlom a potom som schudol až na 64 kg, ale držím si plus mínus 70 kg celý život, ale teraz po chorobe v Holandsku bicyklujem už len tak jemne do 100 hodín mesačne, takže už priberám.
Fungujú, ale po tej v nehode neviem. Celkovo po ceste idem na komplexné prehliadky, tak uvidím, sám som tiež zvedavý.
Niekedy si podarilo aj dobre najesť, ale nie asi vždy ideálne. Priateľka mi občas nejakú výživu z domu doniesla, vitamíny a minerály, ale to vydrží vždy len chvíľku. Všetko je to o krajine, kde som prechádzal a možnostiach tam.
To je veľmi individuálne, ale po ťažkom dni, teda skoro každý na bicykli v kopcoch, ma vždy boleli nohy. Nastúpal som takmer pol milióna metrov výškových. Dopredu ma nič neženie, to nie je o hnaní, ale o vychutnávaní si radosti z pohybu, cestovania, až do momentu ako na ceste nejde o život, to už nie je radosť, ale cieľom je dôjsť živý.
Určite v živote, lebo skúsenosti a to, čo vieme nám nikto nezoberie a je to to najdôležitejšie, čo máme. Už to len vhodne použiť, ale najskôr si to skúsim uceliť a neskôr možno spísať tento príbeh, ktorý bol mojou cestou života do knižnej podoby. Určite budem robiť niektoré fotografie vo forme kalendárov alebo vo veľkom rozmere na cestu.
