Denisa Dubovská sa do cyklistiky zamilovala po svojom prvom, prekvapivo náročnom maratóne. Okrem MTB má skúsenosti aj s cestnými pretekmi a venuje sa ďalším športom, ktoré ju pripravujú na lepší výkon na bajku. V rozhovore sa s nami podelila o svoje zážitky, tréningovú rutinu a vlastný recept na to, ako sa v cyklistike posúvať ďalej.
Čo ťa k bicyklovaniu priviedlo a ako dlho jazdíš?
Môj partner bicykluje prakticky celý život, no a ja som mu svojim príchodom tento životný štýl narušila. Keďže som ho nechcela som nijako obmedzovať, rozhodla som sa kúpiť svoj prvý bajk a začať jazdiť s ním. Bolo to v 2016, niekedy uprostred leta... a bol to naozaj krutý začiatok ☺
V tomto období života som bola neskutočne „pohodlná” a zadýchala som sa aj obyčajnou chôdzou, teda nasadnutie na bajk bolo pre mňa riadne prebudenie sa a šok zo zistenia, aká som vlastne slabá. Našťastie bol môj chlap ohľaduplný a nechal ma, nech sa s tým popasujem. A ono to šlo, prvé posuny boli naozaj rýchle a už o dva roky sme sa postavili na štart maratónu.
MTB sa súťažne venuješ už niekoľko rokov, pamätáš si na svoj prvý pretek? Aké si z neho mala dojmy?
Bol to úplne iný svet, dovtedy som jazdila len po poľných cestách a zrazu som bola vo Svätom Jure, v kopcoch a s kamenistým podkladom. Ja som mala celopevný bicykel, taký ten dedinský, vhodný maximálne na cestu do obchodu. Vážil cez 14 kg a teda krásne som sa natrápila. Celý výšľap som bola zúfalá, mala som pocit, že to nikdy neskončí a ono to prišlo.
Zrazu tu bol zjazd a ja „na smrť” vyčerpaná. Tak som sa spustila. Zo začiatku to šlo, no len čo som nabehla na koreň, letela som cez riadidlá a celá sa domlátila. Po pár sto metroch sa situácia opakovala :D. Zvyšok preteku som išla zavesená na V-brzdách, ktoré teda zrovna moc svoju funkciu neplnili, a s hrôzou v očiach. A síce to znie divne, no to bol moment, kedy som si cyklistiku skutočne zamilovala. Do cieľa som prišla krvavá a vyčerpaná... A neskutočne šťastná.
Máš skúsenosti s viacerými cyklo disciplínami? Aké sú medzi nimi z tvojho pohľadu rozdiely, dajú sa vôbec porovnávať?
Jazdím MTB maratóny a cestu. V podstate je každá disciplína úplne o inom. Keď to vezmem po pretekárskej stránke, na maratónoch sa celý peloton hneď na začiatku roztrhá a okolo vás je stále len zopár ľudí. Bojujete sami a tiež sami za seba. Terén vie byť riadne drsný. Škriabete sa do prudkého kopca a akoby to nestačilo, cesta je popretkávaná koreňmi stromov. Alebo zjazdujete po úzkom singli, vedľa vás hlboký zráz. Celkovo je MTB technicky riadne náročné a hádam každý bajker si v tejto disciplíne užije kopec pádov. Zato ste uprostred prírody a tešia vás neskutočné výhľady.
Naproti tomu, na ceste vás žiadne výhľady netrápia. Idete na maximálny výkon od začiatku do konca. Všetky zmysli máte napnuté, v balíku stačí jedno zakolísanie a môžete stiahnuť k zemi polovicu pelotonu. V tej rýchlosti nie je moc priestor na nápravné opatrenia, jazdí sa koleso na kolese. Čo na ceste zbožňujem je rýchlosť a ten pocit pálenia v celých nohách ☺. Cestné preteky tiež nie sú šport jednotlivcov, ako MTB. Jazdíte na niekoho, alebo niekto jazdí na vás. Cesta je tiež veľmi o taktike a o rôznych drobných detailoch, ktoré nakoniec môžu rozhodnúť, aký bude mať celý pretek záver.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech?
V lete poslednej sezóny sme šli Stupavský MTB maratón. Viac ako 10 km od cieľa som v zjazde prešla cez roj sršňov. Schytala som 6 žihadiel a postupne som začala celá opúchať. V hlave mi hučalo a horelo, cítila som sa ako pri vysokej horúčke. Po tom, ako som prišla do cieľa, po celom tele mi nabehli stopy ako po žihľave a len čo som si našla záchranársky stan, išla som k zemi. Skočila som v nemocnici na infúzkach a s tretím miestom v kategórii ☺. Získať pódiové umiestnenie so silnou alergickou reakciou, to bol pre mňa „vrchol umenia”. Zážitok ešte umocnili nasledujúce dni. Hneď na ďalší deň sme totiž šli na maratón do Kálnice, 50 km. V utorok sme mali MTB časovku do vrchu, v stredu cestnú časovku do vrchu a na najbližšiu sobotu zase Snežnický maratón, tiež 50 km. Ten týždeň som samu seba prekvapila, koľko také slabé telo dokáže zvládnuť, keď hlava chce.
Zažila si vo svojej športovej kariére neúspechy alebo sklamania? Aké poučenie si z nich získala?
Často zažívam chvíle, v ktorých sama sebe nadávam, že som niečo mohla spraviť lepšie, alebo inak. Prípadne keď predom vzdám nejaký technický úsek a potom nechápem prečo, keď z druhej strany to nevyzerá tak náročne ☺ To sú ale len také drobnosti. Skutočné sklamanie som zažila len jedno, keď som výrazne precenila svoje sily na jednom maratóne a tak som prepálila začiatok, že už som to nerozchodila. Poučenie? Neprepaľuj začiatky, maratóny sa na nich nevyhrávajú :D.
Aká je tvoja súčasná denná rutina?
Vstávam chvíľu po piatej, dám si strečing a začína pracovný deň. Ako homeofficer sa nemusím nikam presúvať, takže ostáva viac času na vlastné aktivity. Kým príde čas prestávky, zopárkrát sa pokúsim vytiahnuť na hrazde ☺. Obedovú prestávku mám o niečo dlhšiu ako je bežné, čaká ma totiž 30 minút cvičenia s vlastnou váhou a následne hodina na trenažéri. A môže sa znovu pracovať. Zvyšok dňa sa rôzni podľa toho, ako sa cítim. Napríklad pridám 30 minút s činkami. Po príchode partnera z práce ideme behať, na bajk, alebo si dáme len takú rýchlochôdzu. No a potom už len spokojne odpočívam ☺
Ako vyzerá tvoj tréningový plán a koľko času tréningu venuješ?
Základom je u mňa hodina a pol tréningu denne, zvyšok sa odvíja od aktuálneho stavu. Ten si neustále sledujem aj na základe ranných tepov a rozdielov na váhe. Tréning začína cvičením s vlastnou váhou. Cviky idem podľa knižky, sú dynamické, nasledujú v rýchlom slede za sebou a za pol hodinu takto precvičím celé telo. Hneď po docvičení pripravím trenažér a začína najpodstatnejšia časť. Tréningy na trenažéri sa rôznia, raz si dávam vo vysokom tempe, alebo ťažkých prevodoch bez ohľadu na tepy (závodný mód), inokedy sa zase zameriavam na vysokú frekvenciu šliapania pri relatívne nízkych tepoch. V období riadených tréningov od Juraja Karasa tréning dopĺňajú rôzne prvky, zamerané na rozvoj celkovej sily, výbušnosti, či techniky šliapania.
Pri tréningu vonku v zimnom období jazdím na pohodu, skôr sa snažím zlepšovať svoju techniku, napríklad vyhadzovaním predného kolesa, či iným „blbnutím”. Párkrát do týždňa tiež vytiahnem činky, s ktorými sa zameriavam prioritne na hornú polovicu tela, potrebnú hlavne v zjazdoch na MTB. Samozrejme s činkami tiež drepujem. No a najmenej času venujem behu, ten sa snažím zaradiť aspoň raz za týždeň. Behám bez prvkov, snažím sa o stabilnú kadenciu a ako-takú techniku ☺. Beh zaraďujem len na zmenu spôsobu využitia svalov, nech sa mi nenudia.
Je pre teba dôležitá aj psychická príprava? Ako si udržiavaš správny mindset?
Keďže som celkom emotívny typ človeka, toto nie je zrovna moja silná stránka ☺ . V jednom momente som sklamaná, lebo som od seba čakala lepší výkon, hneď na to sa už teším z nejakej maličkosti. Všeobecne som ale cyklistikou príliš nadšená na to, aby sa ma nejaké sklamanie držalo viac ako pár minút, čo je obrovská výhoda. A ak pri nejakom tréningu trpím, vždy si len pripomeniem, že práve bolesť nás posúva, posúva naše hranice. A ak dnes tú bolesť zvládnem, zajtra to bude bolieť menej ☺.
Čomu sa venuješ, ak práve nebajkuješ?
Počas sezóny keď nejazdím, o cyklistike píšem, alebo spracúvam videá z pretekov. Do toho sa ešte starám o záhradu a na viac už neostáva čas. Mimo sezónu študujem, alebo len tak relaxujem pri knižkách.
Ako vidíš svoju budúcnosť v športe? Máš pred sebou jasné ciele?
Rok po tom, ako som začala jazdiť MTB maratóny, som si povedala, že raz ma bude cyklistika živiť a je jedno akým spôsobom. No a teraz pracujem ako zákaznícka podpora pre najväčší cykloportál okolitých krajín. No a nie je nič lepšie, ako keď vás živý váš „koníček”, preto mojim najväčším snom je v tomto športe pracovať čo najdlhšie, ideálne až do dôchodku. Samozrejme, nie na jednom mieste, rada by som načrela aj do iných sfér tohto športu. Veľmi rada by som bola pre cyklistiku prínosom, nech už to bude akýmkoľvek spôsobom. Ako pretekár sa prirodzene, chcem dostať čo najďalej, veľkým snom je pre mňa reprezentácia SR.
Oplatí sa podľa teba investovať do športovej prípravy aj z hľadiska vybavenia, napríklad do oblečenia, pomôcok alebo výživových doplnkov?
Keď som začala bicyklovať, kupovala som si oblečenie za pár eur, doslova to najlacnejšie, čo na trhu existovalo. Časom som sa však dopracovala ku kvalitnej výbave a teda viem priamo porovnať, aký je to neskutočný rozdiel. V kvalitnom odeve viete stráviť vo vhodnom sedle v podstate neobmedzený čas. Rovnako je to aj so stravou a v podstate so všetkým. Ak chce človek dosiahnuť lepšie výsledky, alebo sa jednoducho pri športe lepšie cítiť, investícia do seba a výbavy nikdy nie je na škodu a tiež nikdy nie je prehnaná. Treba mať na pamäti, že to robíme pre seba, pre zážitky, dobrý pocit a pre svoj rozvoj. A to stojí za každú investíciu.
Čo by si poradila svojmu mladšiemu ja?
V detstve som sa venovala rôznym aktivitám, no žiadna ma nejak extra neuchvátila. Veľká škoda, že som vtedy neskúsila aj cyklistiku ☺. Asi by som sa hlavne nasmerovala tým správnym smerom. A ak by som si mala odovzdať nejakú „životnú múdrosť”, určite by to bolo asi toľko: Život je príliš krátky na to, aby sme váhali. Ak nájdeš niečo, čo ťa napĺňa, choď za tým hlava-nehlava.
Ďakujeme Denise za rozhovor a prajeme veľa ďalších úspechov. Ďalšie cyklistické tipy a zážitky z pretekov môžete sledovať na Denisinej FB stránke Zo života cyklistu.
