Ultrabežec Mišo Stehlík: „S mysľou som sa dohodol, že ma podrží.“

Len 21-ročný ultrabežec s jasnými názormi na život, ktorý sa nebojí posúvať hranice a čeliť svojmu strachu. Tento rok zabehol na charitatívnom behu Ultralanovka najviac kilometrov spomedzi všetkých zúčastnených, skončil v prvej desiatke Štefánik trailu a na konci leta ho čaká posledný ultra trail tejto sezóny vo francúzskom Chamonix. Rozprávali sme sa o jeho začiatkoch, motivácii, príprave na preteky, aj o tom, čo ho v živote teší a čomu sa venuje, keď nebehá. Michal Stehlík.

O jeho začiatkoch

Kedy si začal s behom? Kto alebo čo ťa k behu priviedlo?

Viem to úplne presne, 7. novembra 2010, niekedy večer medzi piatou a šiestou. Mrholilo, bola hmla. Po tristo metroch som musel zastať, lebo som jednoducho nevládal. Odhadom som si vytýčil okruh cez mesto. Kým som ho dokončil (mal asi 3 km), tak som tri či štyrikrát musel kráčať. V tých časoch som sa hľadal, mal som za sebou dosť turbulentné a veľmi nepríjemné obdobie. Začal som s lezením, a keďže som bol fyzicky úplne neschopný, tak nejak logicky som sa dostal k behu. Postupom času som viac behal, než liezol. Beh ma dostal a myslím si, že si spolu rozumieme.

Od akého veku je vhodné behať ultra? Môžu tieto dlhé trate behať aj dorastenci (do 18 rokov)?

V tejto otázke sa vždy s niekým dostanem do sporu. Niektorí tvrdia, že s ultra je správne začať po tridsiatke. Bohužiaľ, nikto z nich mi dostatočne neosvetlil, prečo sú tohto názoru, a preto som tento názor ignoroval a naďalej ignorujem. Asi nemusím zdôrazňovať, že ani jeden z týchto odporcov nie je ultrabežec. Osobne som zabehol prvú stovku, keď som mal 18 rokov. Z čisto technického hľadiska, na Slovensku je umožnené štartovať aj mladším ako 18 rokov, so súhlasom zákonného zástupcu. Nepochybujem o tom, že aj takýto mladý človek môže byť schopný ultrabeh dokončiť. K dopadom na zdravie sa všeobecne vyjadriť neviem, osobne som túto záťaž znášal a znášam veľmi dobre.

Ako a kedy si v sebe objavil danosť behať ultra? Máš nejaké odporúčanie pre začiatočníkov?

Pre mňa to bola krásna a logická línia. Z trojky bola päťka, z päťky desina, potom polmaratón, a zrazu som zabehol 50 km. Po prvej päťdesiatke som zistil, že toto je ono a že chcem ísť jednoznačne ďalej. Tá únava, pocity pri behu, keď zdolávate krízy, to ma dostalo. Že aj napriek ťažkostiam môžete vlastnými silami dosiahnuť to, čo chcete. Samozrejme, tento proces si vyžiadal istý čas a trpezlivosť so sebou samým. Neviem, či existuje danosť na behanie ultra. Skôr to vidím tak, že človek dospeje k poznaniu, keď vie, kedy sa bolesť nestáva brzdou, ale motorom. Keď som zistil, že aj cez utrpenie sa môžem o sebe a svojej mysli veľa naučiť, vnímanie života sa u mňa úplne zmenilo. Zrazu som videl, že problémy sú ako bane, z ktorých si môžete odniesť mozole od zbíjačky, ale rovnako tak aj plný vozík diamantov. Záleží na každom, ako sa rozhodne a kam upriami svoju pozornosť. Ak niekto uvažuje o ultra, odporúčam hlavne s rozumom. Počúvajte svoje telo a svoju myseľ, pýtajte sa sami seba, či ste pripravení. Ak budete pripravení, budete to vedieť ako prví.

O tréningu, strave a vybavení

Ako sa pripravuješ na ultramaratón? Z čoho pozostáva tvoja príprava, ako vyzerajú tvoje tréningy?

Časom som si vytvoril vlastný systém. Cez rok, keď sa nepripravujem, tak sa udržujem. Zvyknem behať 10 – 15 km, štyri až päťkrát do týždňa v pohodovom tempe. V príprave na ultra začínam postupne. Hlavný pilier tvoria už spomenuté 10 – 15 km behy v teréne alebo na asfalte kvôli rýchlosti. Zároveň pridávam behy s dĺžkou okolo 20 km, niekedy na spestrenie viac.

Posledná fáza prípravy u mňa pozostáva z dvojfázového tréningu. Ráno cvičím na hrazde a posilňujem, poobede, na obed alebo večer beh. Túto dávku zvyknem „užívať“ štyri až päťkrát týždenne, väčšinou mesiac a pol až dva pred veľkým pretekom. Samozrejme, ak mi to čas dovolí. Som amatér, a preto mám vlastné interné pravidlá, ktoré vravia o tom, koľko som ochotný do prípravy vložiť.

V začiatkoch som trénoval niekoľko mesiacov s 10 kilami cukru v batohu. Zvykol som robiť aj to, že som celý deň cielene nepil a poobede som vybehol, aby som zistil, ako znášam dehydratáciu. Podobné „úlety“ sú, samozrejme, na zvážení každého. Niektorí tvrdili, že som blázon. Mne to pomohlo urobiť to, čo predo mnou v mojom veku nikto nedokázal.

Ultra beh na 25 km
Michal na 25 kilometrov dlhom trailovom behu cez Vápeč, v pohorí Strážovských vrchov. Foto: Martin Jezo Photography.

Koľko kilometrov týždenne nabeháš?

Zistil som, že môj strop je 80 — 90 km. To je moje skutočné maximum, ktoré zvládam a telo je pri tom schopné regenerovať a zároveň napredovať. Behával som aj podstatne viac, ale cítil som sa vyčerpane, niekedy som nemal ani chuť trénovať. To bol pre mňa signál, že niekde je chyba. Hľadal som a zistil, že toto mi vyhovuje. Nemám fixne stanovené, koľko ktorý deň zabehnem, mám odhad a doň to celé napasujem. Ak miesto 80 km zabehnem 70 km, samozrejme, nerobím z toho vedu. Občas to zase presiahne aj 100 km, opäť, zasa to beriem normálne. Tých 80 – 90 km je objem, ktorý pohodlne zvládam a okolo neho sa to celé počas hlavnej prípravy na preteky točí.

Mnohí sú v šoku, keď poviem, že si nerobím bežecký denník. No, nerobím. Som taký diletant. Jem, čo mi chutí, občas ponocujem nad prácou, nerobím si záznamy, koľko som zabehol. A čo? Som amatér, a tak ma to baví.

Pri dlhých behoch sú určite veľmi dôležité topánky. V čom je špeciálna tvoja bežecká obuv?

Ultra beháva každý v tom, čo mu vyhovuje. Niekto má klasické „maratónky“ na cestu, niekto minimalistické trailové, ale sú aj bežci, ktorí bežia v špeciálnych sandáloch. Osobne mi najviac sedia ľahké topánky. Skúšal som viaceré typy a našiel som si tie svoje.

Aká ďalšia výbava je pre ultramaratónca nevyhnutná?

Určite batoh alebo niečo, v čom nesiete časť výstroja ako bundu, lekárničku, vodu, jedlo a podobne. Zo skúseností môžem povedať, že je to vec, ktorá vám môže cestu spríjemniť, ale aj poctivo sťažiť. Pri pomyslení na môj prvý batoh, s ktorým som behal, ma dodnes sprevádzajú spomienky na do krvi zodraté trapézy a kríže. Učíme sa a tak to má byť. Batoh som vymenil za vestu a neviem si ju vynachváliť. Dám do nej všetko, čo potrebujem a, navyše, ju väčšinou netreba dávať ani dolu z chrbta, pretože veci sú pohodlne dostupné aj za behu.

Mám jednu výnimočne nepríjemnú spomienku na to, ako mi moja bežecká ľadvinka takmer prekazila celé minuloročné preteky na Štefánik traili. Nosil som ju takmer na každý tréning, dokonca som s ňou zabehol jednu stovku. Bol som s ňou tak spokojný, že bolo logické vziať si ju aj sem. Prvé problémy prišli hneď po štarte, keď mi takmer spadla na zem. Po pár kilometroch som si ju vytiahol až na žalúdok a pevne zatiahol, aby neskackala. Bolo mi z toho zle. Bolo to hrozné a vedel som, že ak chcem tretí „finiš“, niečo musím zmeniť. Na „občerstvovačke“ som požiadal, či nemajú nejaký batoh. Podali mi obrovský turistický batoh s hrubými popruhmi. Posťahoval som ho ako sa len dalo, hodil doň ľadvinku a pokračoval ďalších viac než 100 km. Poučenie pre mňa z toho bolo, že problém nebol v ľadvinke, ale v kraťasoch, ktoré som mal na sebe. Boli z iného materiálu než tie, v ktorých som trénoval. Na nich jednoducho ľadvinka nedržala.

Ako vyzerá tvoj jedálniček pred pretekom a počas neho? Sleduješ si nejak špeciálne príjem a výdaj kalórií počas preteku?

V strave búram asi všetky stereotypy a predstavy o tom, ako vyzerá bežec. Jem všetko, čo mi chutí. Mäso, ovocie, zeleninu, čokoládu… Pijem všetko okrem alkoholu, tomu sa zásadne vyhýbam. Tesne pred pretekom sa snažím obmedziť vyprážané a sladké jedlá. Zvyknem jesť dusenú zeleninu, zeleninový vývar, chutia mi syry. Pijem silný zázvorový čaj, ja ho volám žiletkový, pretože vždy presahujem odporúčanú dávku, a tak zvykne silne rezať v hrdle. Dobre mi po ňom trávi a zabraňuje nevoľnosti. Je to zároveň prvá tekutina, ktorú pijem v cieli. Kvalitne upraví trávenie a pri zimnici zahreje.

Počas preteku si zvyknem od jednej „občerstvovačky“ k druhej plánovať, čo si dám. Väčšinou to však vyzerá úplne inak :D. Všeobecne sa snažím počas noci jesť viac slané ako sladké, napríklad chlieb so salámom alebo syrom, prípadne iné pečivo. Pijem kolu, ktorá mi sedí na žalúdok a neraz ma dostala z problémov. Samozrejmá je voda. Zásadne pijem vtedy, keď cítim smäd. Pravidelné pitie mi nesedí a vždy som mal pocit, že mi z toho žblnká v bruchu.

Nerobím si bežecký denník. Som taký diletant. Jem, čo mi chutí, občas ponocujem nad prácou. A čo? Som amatér, a tak ma to baví.

O regenerácii

Čo sa deje s telom po preteku? Ako vyzerá regenerácia?

Je to individuálne. Niekto zje hneď v cieli guláš s melónom, k tomu si dá palacinky a čapované pivo s kofolou. Ja začínam pomaly. V cieli si dám už spomínaný zázvorák. Prvé jedlo väčšinou o pár hodín neskôr. U mňa musí prísť hlad sám. Keď príde, nevie, kedy odísť.

Prvé dni po preteku si občas pripadám ako malé dieťa. Jem, spím a pijem. Niekedy chytím v cieli zimnicu a prvé, čo chcem, je ísť spať, niekedy je to zasa úplne v poriadku a takmer bez príznakov. Dokonca, asi dvakrát som si to odšoféroval z cieľa vlastným autom až domov. Bolesti svalov zväčša nemávam, takmer vždy ma však bolia achilovky. O dva dni to však zvykne odznieť. Keď ma už nič nebolí, idem sa vyklusať. Zväčša do dvoch týždňov od „finišu“ som schopný opäť naplno trénovať. Zvykol som v rámci regenerácie alebo oddychového dňa bicyklovať. Po bežeckých tréningoch v lese som rád jazdieval po cestách, ale keďže cyklochodníky sú v okolí môjho mesta neznámy kontinent, prestal som. Premávka je veľká a párkrát to bolo skutočne nebezpečné. Takže som od toho upustil.

Michal na Štefánik traili
Štefánik trail je Michalovou srdcovkou. Tento rok na ňom skončil v prvej desiatke. Foto: Michal Kostka.

O ultra pretekoch

Koľko ultra za rok odbehneš? Beháš aj iné preteky?

Mám pravidlo maximálne tri až štyri ultra za rok. Myslím tým, maximálne tri až štyri akcie na viac ako 100 km. Sedí mi to, viac akcií v mojom obvyklom nasadení by ma už zrejme vyčerpalo a nechcem organizmus zbytočne stresovať. Pre niekoho to bude znieť zvláštne, ale nechcem si ublížiť. Občas si zabehnem aj iný, kratší pretek. Behával som ich podstatne viac, takmer každý víkend, ale rozhodol som sa ich obmedziť na úplné minimum.

Ktoré preteky sú tvojou srdcovkou?

Pre mňa je to jednoznačne Štefánik trail. Mám rád všetky, ktorých som sa zúčastnil, ale tieto majú pre mňa hlbokú osobnú symboliku. Bol to prvý pretek, kde som v roku 2014 výrazne presiahol hranicu 100 km. Príprava, všetko bolo neskutočne náročné a podpora zo strany okolia v tých časoch takmer žiadna. Na štart som šiel vlakom, potom autobusom, ktorý ma vysadil uprostred Brezovej pod Bradlom, odtiaľ som si to vyšľapal až na štart pešo… Myslím si, že v tých chvíľach by ste nenašli nikoho, kto by bol ochotný uveriť tomu, čomu som veril ja. Strach bol obrovský, ale už som ho poznal. Vedel som, že tieto príkoria sú jeho pokusmi zastaviť ma. Nikto iný nebojuje tak, ako váš strach. Vždy pripravený, naoko racionálne argumenty, prečo cúvnuť.

Nemáš pri sebe nikoho, nikto ti neverí, nepoznáš trať, v živote si nebol za hranicou 100 km… Ľudí som našiel, moja odvaha mi prihrala hneď na štarte partiu, ktorá ma svojou podporou sprevádzala až do cieľa. Keď som sa dostal na Kamzík, vedel som, že mojej vízii začínajú ľudia veriť. Bol som rozbitý, ale už som nemal na výber. Ak by som sa vzdal, zradil by som princíp, ktorému som veril. Do trate som sa zamiloval. Záruby, Mesačná lúka, dediny, cez ktoré sa beží, Vysoká, Devínska Kobyla, nábrežie Dunaja. To všetko sú pre mňa symboly odporu a víťazstva nad mýtmi, ktoré nás sprevádzajú od mala a sú v nás bezhlavo živené. Preto sa sem každý rok vraciam, aby som opäť videl miesta, kde Mišo Stehlík pochopil, že ak niečo chce dosiahnuť, tak môže.

Tento rok si odbehol aj 135 km pre neziskovú organizáciu Plamienok. V čom bol tento beh iný? Bežia sa ti takéto trasy ľahšie alebo cítiš väčšiu zodpovednosť a motiváciu, keď ide o dobrú vec?

Ultralanovka pre Plamienok je veľmi vzácny event. Väčšinou sa na štart postavíme s kolegami, ktorých veľmi dobre poznám z iných akcií. Tu je však cieľ úplne inde. Keďže nie je fixne daný, každého nájde niekde inde. Niekoho na päťdesiatom kilometri, niekoho na stom a niekto sa dostane ešte ďalej. Nejde ani tak o čísla, než o to vytrvať do konca. To je posolstvo, ktoré ako ultrabežci nesieme na každom jednom preteku, ale tu je evidentnejšie.

Beží sa 24 hodín na okruhu, ktorý má 3 km a prevýšenie takmer 200 m. Každý okruh je rovnaký, a pritom iný. Niektorý je veselší, iný prináša slzy a chmúrne myšlienky. Gesto vytrvalosti má povzbudiť a dodať odvahu tým, ktorí trpia a ktorí sa o trpiacich starajú. O nevyliečiteľne choré deti sa starajú lekári a vďaka Plamienku to môžu robiť priamo u nich doma. O bežcov sa starajú dobrovoľníci, v mnohých prípadoch samotní klienti zo starostlivosti Plamienka alebo zamestnanci tejto neziskovej organizácie.
Motivácia je vždy veľká, cieľ je jediný. Vytrvať do konca. Ukázať, že bolesť a úzkosť nemusia znamenať koniec. Telo môže zoslabnúť, môže cítiť bolesť. Ale hlava môže napriek tomu zostať v režime napredovania. Že po každom okruhu, či po každom dni človek môže nájsť motiváciu bojovať a ísť ďalej. Niekedy cez slzy, niekedy s úsmevom. Vďaka pomoci lekárov z Plamienka či dobrovoľníkov na preteku.

Akú najdlhšiu trať si zabehol?

Minulé leto som absolvoval 207 km dlhý pretek s názvom 100 MKMK (100 míľ krajom Malých Karpát). Aktuálne je to najdlhší organizovaný ultrabeh na Slovensku. Aké bolo rozhodovanie skúsiť to? Veľmi krátke. V utorok doobeda som sa dozvedel, že ak chcem, ešte môžem ísť, na rozhodnutie mám 12 hodín. Neváhal som. V piatok večer som sa tak ocitol na štarte a vyrazil v ústrety prvej dvestovke.
Štartové pole bolo skromnejšie, ale opäť som sa s mnohými poznal, takže nálada bola v rámci možností výborná. Prvých 50 km som intenzívne prepálil a bolo prirodzené, že v druhej stovke si to vypýtalo svoju daň. Navyše sa pridal problém s achilovkou a na jednej „občerstvovačke“ sa ma dokonca pýtali, či plánujem ísť ďalej. To ma tak naštvalo, že som nemal na výber. Od začiatku som bol rozhodnutý dokončiť a nemienil som na tom nič meniť. Spomalil som, ale postupoval. Druhú noc udrela veľmi krutá spánková kríza, takú som nikdy predtým nezažil. Na hodinu sme si s kolegami zdriemli, na „občerstvovačke“ nás pohostili vývarom a chlebom s masťou. Prebralo ma to z letargie a opäť som mal chuť bojovať o „finiš“.

Nemôžem nespomenúť „mobilnú občerstvovačku“ na mohyle M.R. Štefánika, ktorá bola poslednou na tejto dvestokilometrovej trati. Posledných 30 km nás sprevádzala búrka a intenzívny dážď. Pretek som dokončil za niečo vyše 40 hodín. Bol to veľmi intenzívny zážitok, ktorý si vysoko cením. Prekonal som krízy, ktoré dovtedy u mňa nemali obdobu. Doteraz z toho čerpám a myslím si, že ešte dlho budem.

Bežíš radšej po rovine alebo do kopca?

Ťažko povedať, čo mám radšej. V tréningu to vždy striedam. Na pretekoch mám rád technické stúpania, napríklad na Stefaniktrail140 mám rád stúpanie na Záruby, prípadne Vápennú. Srdcovkou je takisto kopec pod lanovkou na Kolibe. Roviny mám rád hlavne na začiatku, keď mám ešte dostatok síl na to, aby som držal rýchlosť, vie to ušetriť dosť času.

Michal Stehlík Štefánik trail
Štefánik trail je beh na 144 kilometrov s prevýšením viac ako 5 000 metrov. Foto: Vivafoto.

Čo hovoríš na názory, že príliš dlhé trate na behanie už nie sú pre zdravie človeka prospešné?

Podľa mňa je to taký „evergreen“, keď už odporca ultrabehov alebo behania nevie, čoho sa chytiť. Čo je „príliš dlhá trať“ – 10 km, polmaratón, 200 km? Netrénovaný človek riskuje problémy aj na náročnej vysokohorskej túre, ktorú celú odkráča. Ja trénujem pravidelne. Viem, ako sa u mňa prejavujú problémy, a viem, kedy je to ešte normálne. Bohužiaľ, neviem to zadefinovať, pretože každý znáša problémy inak a inak prežíva ich príznaky. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že najviac krízových situácií, ktoré som vnímal ako vážne, som zažil na tréningoch. Ako príklad môžem spomenúť, keď som sa raz v zime vybral zabehať si. Chcel som ísť len svoju „desinku“, pretože napadlo dosť snehu. Veľmi ma to bavilo a tak som to predlžoval, až som sa ocitol na kopci, ktorý bol takmer 15 km od môjho mesta. Bolo tam podstatne viac snehu než v lese za mestom. Nemal som so sebou nič. Ani vodu, ani žiadne jedlo. Skončilo to tak, že z bežných 3 hodín bolo 6. Cestou späť som z konárov odlamoval cencúle a tie som si topil spolu so snehom v ústach. Domov som prišiel totálne vyčerpaný a bolo mi jasné, že vtedy som nebol od seriózneho problému s následkami ďaleko. Zvládol som to, poučil sa a teraz mám o čom hovoriť.

Ak to mám celé zhrnúť, netrpím ilúziami o tom, že toto budem schopný robiť stále a do konca života. Ak budem nútený zvoľniť, zvoľním. Mám podstatne starších kolegov, ktorí behajú dlhé roky a nikto z nich netrpí žiadnymi vážnymi problémami. Ak niekto zistí, že ultrabehy škodia zdraviu a toto tvrdenie podporí konkrétnymi faktami, rád si o tom prečítam alebo podebatujem. Nateraz však odporcovia disponujú iba dojmami a subjektívnymi pocitmi, ktoré nemajú oporu ani v ich vlastných skúsenostiach s ultrabehom.

Človek môže každý deň nájsť motiváciu bojovať a ísť ďalej. Niekedy cez slzy, niekedy s úsmevom.

Je ultramaratón láska na celý život?

Myslím si, že áno. Ultra ma postavili na nohy a otvorili mi oči. Ak budem v poriadku, určite budem behať. Aktuálne nechcem behať viac, ako doteraz. Cítim, že tento model mi plne vyhovuje a som schopný žiť plnohodnotný život, hoci záver prípravy zaberie vždy viac času než bežné tréningy. Koncept tri až štyri ultra akcie za rok je podľa môjho názoru trvalo udržateľný za predpokladu, že budem zdravotne v poriadku. Samozrejme, toto je ideálny stav, ktorý môže a nemusí nastať. Stále môžem pomáhať na „občerstvovačkách“, radiť menej skúseným kolegom, ak o to, samozrejme, budú stáť. Možnosť, ako nájsť v ultrabehoch šťastie, nespočíva len v zabehnutí trasy a pretnutí cieľovej čiary.

O psychike, motivácii a životnej filozofii

Čo ti ultramaratón dal? Okrem fyzickej sily, ktorú si získal, je určite náročný na psychiku. Čo sa ti odohráva v hlave počas ultramaratónu? Aká je tvoja životná filozofia?

Ultrabehy ma naučili disciplíne. Keďže príprava prebieha kontinuálne, človek žije svoj život a popritom trénuje, občas je nútený trénovať, aj keď sa necíti dobre. Dajme tomu, rozíde sa s vami priateľka, vy máte stanovený ciel a čo teraz? Vysvetlím to na príklade. Idete na dovolenku k moru. Na diaľnici vás nečakane chytí búrka. Otočíte sa a pôjdete domov s tým, že nemá cenu vidieť more, pretože aktuálne je to všetko na dve veci? Pustíte stierače, možno spomalíte, ale smer svojej cesty nezmeníte. A o tom to je. O tom je princíp ultrabehov. Cez problémy k vytýčenému.

Pred pretekom sa snažím hlavu „upratať“ alebo urobiť „výpredaj“. Ak som urobil niečo, s čím nie som spokojný a trápi ma to, poviem to nahlas. Hoci aj sám sebe pred zrkadlom. Počas preteku sa snažím myslieť na niečo, čo aktuálne plánujem alebo čo mám rád. Vizualizujem a občas nahlas rozmýšľam. Na trati sa priebežne odmeňujem. Napríklad, približne od polovice preteku mám povolenú hudbu, dovtedy nie. Počas kríz mám zásadu pokračovať, neprestávať. Možno vidím svet jedným okom, lebo druhé mi zatvára únava, ale idem. Ak nebežím, kráčam. Statický terč je pre krízu príťažlivý a tým ja rozhodne nechcem byť.

Keďže k tomuto poznaniu som prišiel časom, viem, že pre niekoho môže byť môj pohľad na svet úplne cudzí a neznámy. Začiatky boli veľmi náročné, a tak mi občas nezostalo nič iné, len vidieť veci z tej svetlejšej stránky. To mi zostalo dodnes a vždy sa nájde niekto, kto to nechápe. Nezadarí sa, stane sa niečo nepredvídateľné a ľudia hneď strácajú hlavu. Iste, aj ja cítim bolesť alebo mám strach, ale tieto veci nemusia prebrať velenie. Ústami klasika, ak vám okolnosti občas darujú kaktus, neznamená to, že si naň musíte aj sadnúť.

Michal pred a po preteku
Michal pred a po pretekoch Štefánik trail 2017. Foto: Michal Petrovič.

Ako je to s motiváciou? Čo ťa počas behu motivuje? Čím sa počas alebo po preteku odmeňuješ?

Vždy chcem pretek dokončiť. Vnímam prírodu, mestá, dediny, bavím sa s dobrovoľníkmi na „občerstvovačke“. Pre mňa je to ako film, ktorého scenár píšem. Hudbu si môžem takisto vybrať, ale až za polovicou :D. Ak je to pretek, ktorý som už bežal, a trasa zostala nezmenená, premietam si, aké to bolo minule a ako to celé dopadlo. Vždy ma povzbudí východ slnka, diváci alebo rozhovor s iným bežcom.

Na začiatku sa stávalo, že sa mi niektorí ľudia z radov „podporovateľov“ smiali, prípadne otvorene vyhlasovali, že na to nemám, lebo som slabý a neskúsený. Samozrejme, toto vás môže buď rozložiť alebo nakopnúť. Ja som sa s mojou mysľou dohodol, že ak ma podrží, ja nepoľavím a na konci sa spravodlivo vyrovnáme. Je to výborná „obchodná partnerka“ a nedám na ňu dopustiť. Zväčša „platím“ kávou, horkou čokoládou a cigarami.

Aké máš plány do budúcnosti a aké ultra výzvy na teba čakajú?

Robiť to, čo ma baví a tešiť sa z toho. Popritom budem behať a takisto si to plánujem naplno užívať. Aktuálne sa pripravujem na UTMB, ktorý pobežím 1. septembra vo Francúzsku. Po tomto preteku moja ultrabežecká sezóna končí. Na tú nasledujúcu plánujem minimálne Stefaniktrail140, či okrem toho niečo viac, to ešte uvidím. Rád by som svoje skúsenosti posunul ďalej, premýšľam nad vhodným spôsobom, aby sa z toho nestala nekonečná slučka. Nechávam to otvorené, uvidím.

Telo môže zoslabnúť a cítiť bolesť. Ale hlava môže napriek tomu zostať v režime napredovania.

Párkrát si spomenul, že ti na štarte či počas behu pomohli samotní súperi. Aká je komunita ultrabežcov? Panuje medzi vami aj rivalita?

Ultra je šport, ktorý je iný ako tie ostatné. A nie je to žiadne otrepané klišé. Podľa môjho názoru je to jediný šport, kde sa po výstrele stáva zo súpera parťák. Niečo podobné možno ešte pochopia horolezci, ale ťažko to vysvetlím napríklad futbalistovi. Môj najväčší súper môže byť človek, ktorý mi v kríze pomôže a dostane ma tak do cieľa. Je to obojstranné, vy pomôžete a vnútorne cítite uspokojenie, ktoré vám dodá chuť pokračovať. O pár kilometrov sa to môže celé vymeniť. Samozrejme, človeka poteší, ak vo výsledkoch vidí „papierovo“ silnejšieho kolegu pod svojím menom, ale určite to nie je to, čo túžim za každú cenu vidieť. Hlavný je „finiš“.

V zahraničí je krásny zvyk, kedy sa pár minút pred časovým limitom zhromaždia na cieľovej rovinke víťazi a ostatní bežci, ktorí sú už v cieli. Je to podčiarknutie toho, čo som spomenul pred chvíľou. Ide o to dosiahnuť cieľ. Kto viac makal? Ten, čo dal celú trasu za 16 hodín alebo ten, ktorý prišiel pár minút pred limitom? Obaja dosiahli na svojom fronte obdivuhodný výsledok. Inšpirácia a hodnota je v oboch.

Michal a bežecká ľadvinka
Bežecká ľadvinka Michalovi takmer prekazila minuloročné preteky na Štefánik traili.

O živote mimo ultrabehov

Čo ťa v živote teší? Čomu sa venuješ okrem športu?

Zaujímam sa o investovanie, aktuálne alternatívne spôsoby ako starožitnosti, zberateľstvo a podobne. Mám rád, ak vidím, ako mojou snahou a úsilím niečo od nuly postupne rastie, zväčšuje sa a naberá na hodnote. Je to podobné ako ultrabehy. Dlhé, chce to trpezlivosť a správnu taktiku, ale výsledok je zväčša krajší a bohatší, než človek očakáva. Okrem iného, poskytuje mi to značnú slobodu. Myslím si, že schopnosť prebrať zodpovednosť za riziko je jedna z najdôležitejších vlastností, ktoré som v športe získal. Všeobecne platí, že riziko musí byť adekvátne odmenené, aby sa doň oplatilo vstupovať. Škoda, že sa tým tak málo ľudí riadi.

Aké sú tvoje najväčšie úspechy, resp. čo považuješ za svoj najväčší úpsech?

Čo sa ultrabehov týka, úspech je každý „finiš“, ktorému predchádza zodpovedná príprava. Ak udržím disciplínu v systéme, je to pre mňa signál, že som pri zmysloch a všetko funguje, ako má. Všeobecne považujem za úspech to, že som sa nedal odradiť a že som napriek nulovým skúsenostiam vyrazil do úplného neznáma. A to vo všetkých oblastiach, kde sa aktuálne nachádzam. Je to skutočne tak, ako si myslíte. Nič o tom neviete, nič nemáte, ale viete, kam sa chcete dostať. Jedna vec je urobiť zo seba niečo, čo bude schopné operovať samostatne na viacerých frontoch. V súkromí a nakoniec aj v športe.

Ak prenesiete zásady zo športu do súkromia, veľa ľudí stratíte a rovnaké to bude aj s časom. Aspoň u mňa to tak bolo. Dôslednosť a fair-play sú mnohými považované za „oldschool“ hodnoty, ale moje skúsenosti hovoria, že sa ich určite nevzdám. To je môj najväčší úspech, že viem, kto som a kým chcem aj naďalej byť.

  • Komentáre

Pridať komentár

Pridať komentár

Oznamovať
avatar
wpDiscuz
  • Podobné články
0
Pre začiatočníkov Tréning Motivácia

Ako po letnom odpočinku znova získať výkonnosť?

0
Pre začiatočníkov Fitness a cvičenie Na chudnutie Tréning

Plank náš (takmer) každodenný

0
Beh Pre začiatočníkov Tréning Šport

Ako sa z chodca stáva bežec

Navigácia

Magazíny